Dňa 27. 1. 2021, v Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, kedy si zároveň pripomíname 76. výročie oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, boli kvôli pandémii online vyhlásené výsledky hodnotenia študentských prác v rámci 5. ročníka súťaže Dokumentačného strediska holokaustu (DSH). Projekt nesie názov – Susedia, na ktorých sme nezabudli. Témou 5. ročníka bolo - Umenie spútané ostnatým drôtom: Umelci v koncentračných táboroch – koncentračné tábory v umeleckej tvorbe. Do projektu sa už po tretí krát zapojila aj SOŠ hotelová V. Tatry a ako jediná z východného Slovenska reprezentovala náš podtatranský región. Odborná porota v zložení Ivan Kamenec – historik a odborník v oblasti témy holokaustu, Peter Salner – etnológ a spisovateľ, Andrea Švecová za organizáciu ICEJ a Ľuba Lesná – publicistka, hodnotili spolu jedenásť prác. Porota skonštatovala, že 5. ročník súťaže bol zatiaľ jeden z najlepších, čo sa týka úrovne spracovania zadanej témy.
Študentka Zuzka Šoltýsová z tretieho ročníka odboru hotelová akadémia vo svojej práci opísala život väzňov a osobné, vnútorné dojmy z návštevy vyhladzovacieho tábora Auschwitz, kde sme s našou školou boli v roku 2019. Predstavila aj výtvarné dielo Lajoša Felda z Košíc, ktorý zážitky z vyhladzovacieho tábora Auschwitz zachytil v mnohých kresbách. Originálnosť Zuzkinej práce však spočívala v tom, že sama namaľovala na zadanú tému dva obrazy. Tie sme pripojili k textu práce. O prepojení tém holokaustu a umenia si osobne myslí: „ ...že sa dá aj cez umenie, teda obrazy, hudbu či báseň, ktoré vo farbách, melódii a slove zachytávajú tematiku holokaustu, osloviť dnešného človeka, aby pochopil takúto ťažkú tému. A najmä, aby sa už holokaust v žiadnej forme v dejinách nikdy neopakoval.“ Maľovanie je jednoznačne Zuzkiným koníčkom, ktorý ju baví. Svoje vzácne dielo v práci aj sama rozanalyzovala: „Rozhodla som sa aj ja na túto ťažkú tému, ktorá ma však veľmi zaujíma, namaľovať dva vlastné obrazy. Pri ich tvorbe som použila akryl, temperu a tuš. Maľovala som ich približne týždeň, najmä poobede, keď som mala pohodu. Denne som však nad každým obrazom strávila niekoľko hodín. Prvý obraz znázorňuje budovy bez okien. Dominantný ostnatý drôt v popredí vyjadruje rozdelenie dvoch svetov. Mnohé pomníky a pamätné tabule zdobí ostnatý drôt, ktorý symbolizuje uväznenie ľudí. To znázorňujú aj baraky bez okien. Druhý obraz zachytáva veľmi známy pohľad na bránu do tábora Birkenau smerom zvnútra. Bežne sa cez bránu niekam vchádza alebo vychádza. Brána na obraze znázorňuje vstup do utrpenia, keď transporty privážali ľudí z celej Európy, no pri oslobodení tábora 27. januára 1945 sa stala bránou slobody. Na to ukazujú výrazné farby modrej oblohy a zeleného trávnika. Môj druhý obraz má ešte jednu zvláštnosť. Koľaje presahujú šírku brány. Vlak, ktorý nimi vchádza dovnútra, by bránou neprešiel.“ A nad čím premýšľala Zuzka pri svojej tvorbe? „Keď som maľovala svoje obrazy, premýšľala som, ako veľmi mi už stŕpli nohy a kolená z toľkého kľačania. No táto bolesť nebola ničím v porovnaní s ľudským utrpením, ktoré na týchto miestach prežívali ľudia počas svojho nedobrovoľného väzenia.“ Zuzkine obrazy a jej umenie sme využili 9. 9. 2020, kedy sme si v škole so študentmi spoločne pripomenuli Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Zuzke prajeme, aby mala aj do budúcna inšpiráciu pri ďalšej tvorbe a aby naďalej rozvíjala svoj talent.
Horlivou milovníčkou vojnových dejín a zvlášť témy šoa je aj Dominika Kratochvílová zo štvrtého ročníka odboru hotelová akadémia. V práci predstavila regionálnu maliarku Helenu Suchú, ktorú sme oslovili, aby nám namaľovala obraz zachytávajúci ľudí smerujúcich do transportu. Na jeho pozadí ale aj vďaka spomienkam ešte žijúcich, dnes už deväťdesiatročných pamätníkov, Dominika rozpráva osudy deportovaných židovských rodín z podtatranskej obce Batizovce. Dominika obraz H. Suchej vníma ako dielo, ktoré „ ... zachytáva ľudí kráčajúcich do transportu. Za obrazom, na ktorom sú rôzne postavy, staré mamy, deti a vnúčatá, sa však ukrýva omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Obraz zobrazuje ľudí židovského pôvodu. Deti vyobrazené na tejto maľbe, podľa môjho názoru, vôbec nič netušia. Netušia, aký tragický osud ich čaká. Výraz vyjadrený v tvárach dospelých ľudí však prezrádza neistotu a obavy. To, čo ich čaká, nebude prechádzka ružovou záhradou. Tento obraz vo mne vyvoláva množstvo pocitov súčasne. Zmätok, nevedomosť, strach no hlavne smútok.“ Text sme doplnili aj kresbou Radky Harnišovej, teraz už úspešnej absolventky našej školy, ktorá v roku 2015 „ceruzou na výkres zachytáva obraz deportácie troch posledných židovských rodín z Batizoviec do Popradu na drevenom rebriňáku“. Nakoľko na tomto obraze postavy nemajú tváre, dajú sa iba ťažko odhadnúť ich emócie. Pri pohľade na túto kresbu ma zaujal gazda, ktorý skleslo a bezmocne sedí na voze. Z obrazu ide pochmúrna atmosféra. V popredí stojí člen miestnej Hlinkovej gardy, ktorý čaká, aby vydal povel na nenávratný odchod. Staré mamy len horko-ťažko vyšli na voz, milujúca mama objíma svoje novonarodené dieťatko, malú Ester s obavou o jej budúcnosť. Obyvatelia Batizoviec mali židovských spoluobčanov veľmi radi a som si istá, že ostali nešťastní, keď nastal čas deportácie. Ale čo mohli robiť? Tri ženy, pamätníčky, stojace v popredí, ich vyprevádzajú so slzami v očiach.“ Maľba Vladimíra Andraša z roku 2019, je venovaná prvému dievčenskému transportu z Popradu do Auschwitz. Poslednou kresbou Jozef Skokan, ktorý na SOŠP J. A. Baťu vo Svite vedie výtvarný krúžok, zachytáva mladú židovskú, batizovskú rodinu Unterbergerovú s tromi deťmi pred domom „starej Lajchtačky“. Vo svojom voľnom čase sa venuje mladým talentovaným ľuďom. V závere práce Dominika konštatuje, že: „za každým jedným z týchto spomínaných obrazov, ktorý bol namaľovaný, sa skrýva oveľa viac ako je na prvý pohľad vidieť. A inak to nebolo ani s obrazmi a kresbami venovanými pamiatke trom židovským rodinám z Batizoviec. I napriek tomu, že sú plné utrpenia a smútku, sú veľmi vzácne. Zhmotňujú a pripomínajú ľudí, ktorým nebolo dovolené žiť len preto, lebo sa narodili ako Židia.“ Práca Dominiky v silnej konkurencii študentov gymnázií z Bratislavy, Žiliny a Bánovec nad Bebravou získala čestné uznanie odpornej poroty.
Na záver by som sa rád poďakoval vedeniu školy za podporu tohto projektu a študentkám, ktoré sa zapojili do 5. ročníka súťaže a úspešne reprezentovali nie len našu školu, ale aj podtatranský región a v neposlednom rade aj seba a svoj záujem o ťažkú tému, s ktorou sme takmer denne konfrontovaní.
Mgr. Vladimír Andraš
